An Acident
Môj otec je wrestlingový nadšenec a už od mala ma učil ako sa správne zápasí, samé kopy, atď. Ale bolo to fajn. Bol som hrdina. Chytával som zločincov a grázli sa ma báli. Raz k nám prišiel na návštevu nejaký chlapec a otoo - san m i povedal, že aj on sa učí wrestling. Ja som sa smial ako odtrhnutý z reťaze a keď som sa vysmial, tak som o vyzval na súboj. Lenže on ma prebil, nie to sa tak ani nazvať nedá. On ma totiž zložil už po prvom výpade. Zaujal ma a tak o ďalších pár kolách, keď stále vyhrával som sa rozhodol že musím viac trénovať a nakoniec ho musím poraziť. Nakoniec som prekecal rodičov, aby ma zapísali na tú stú školu a dúfal som, že ho tam nejakým spôsobom zosadím z prvého miesta. Tss, Takishima Kei. Ha, tsssss. Keď som odchádzal z domu, tak ma zastavil otec a povedal mi: "Dnes ho porazíš." "Nič sa neboj ocko. Toto telo, ktoré si tak tvrdol trénoval, nie je odhodlané sa vzdať." "Ach, to je môj chlapec." povedal otec a ja som odišiel do školy. "Kyaaaaaaaa, to je Hanazoko Hikaru zo SA." "Hoj! Koľko krát som vám povedal, že sa máte správať normálne?" "Postavte sa do línie." povedal niekto, obkolesili ma a zase ten istý chalan zapískal. Oni sa sklonili a zakričali : "Ohayo gozaimasu, Hanazoko Hikaru." "Ohayo, Hikaru." "To je Akira - sama zo SA." "Ohayo gozaimasu, Akira - sama." "Ohayo, minna - san." Keď sme prišli do našej SA, tak sme si posadali k stolu a Akira nám dala čaj. "Huh? Takishima tu ešte nie je?" "Nie. Povedal, že ide do počítačovej miestnosti a potom príde." "Soka." "Si osamelý, keď tu nie som?" "Grrrr, Takishima! Jasné, že nie! Len ťa chcem vyzvať zase vyzvať." "Tretia je P.E. ,ha? Tak sa uvidíme tam." "Dobre. Tento - krát ťa už porazím." "Haha. Držím ti palce, Ni - san." "Ahhhhhhh." zase som cítil ako mi na hlave pristál ten nápis - Ni - san. "Á, tvoje meno je Hikaru, že? Ni - san?" "Ni te yuna!!!!!!!!!!" zakričal som, až sa triasla aj ďalej postavená telocvičňa. Tá sviňa, Takishima, sa len smial a Akira okolo mňa behala v snahe ma ukľudniť. Nevedel so sa dočkať telesnej. Na telesnej sme mali skákať cez švédsku debnu. S Takishimom sme sa prebiehali, kto preskočí najviac debien s dobrým dopadom. Pretekali sme s Takishimom tak dlho, až tie debny Ryuuovi pripadali ako "Twin Tower". Išli sme na poslednú debnu. Vyrazil som skôr ako Takishima a keď som bol už vo vzduchu, tak som ho ucítil za mnou. Tak som sa teda obzrel ale nemal som to robiť, pretože tam naozaj bol Takishima. Tesne nalepený na mne a ja som mohol na zadku cítiť jeho mužstvo. Zľakol som sa a padol som. Takishima ladne dopadol na zem a usmial sa na mňa. "Možno nabudúce, Ni - san." "Ni te yuna!!!!!!!!" zakričal som naňho. Tento raz mi akokeby cez telo prestrelili šípy. S hlavou v smútku som sa vydal do spŕch. Tam som narazil na Takishimu, ktorý sa práve sprchoval. Ostal som naňho zarazene pozerať. Nechápem, prečo také krásne telo skováva pod tričkami. Kurva, zbadal ma. Vyšiel zo sprchy, prišiel ku mne, stiahol mi uterák z bokov a obzrel si ma lačne ako nejaký hladný vlk svoju korisť. Potom ma chytil za ruku a odviedol ma so sebou do sprchy. Keď sme tam stáli pod tečúcou vodou, tak si ma odrazu k sebe pritiahol a pobozkal ma. Ja som tam chvíľu len omámene stál. Po tej chvíli som sa k nemu pridal. Oplácal som mu jeho bozky. Obímali sme sa od tečúcou vodou a usmievali sme sa na seba. Neviem ako sa to zbehlo ale v jednom momente som mal obtočené nohy okolo jeho pasu, bol som opretý o tie kurevsky studené kachličky a on si ma pripravoval. Nebránil som sa mu, páčilo sa mi to. Len som mu vzdychal do uška a občas som ho doňho jemne kúsol. Po chvíli to už nemohol vydržať a tak mi povedal: "Chyť sa ma okolo krku rukami a nohami okolo bokov, neboj sa nepustím ťa a pokúsim sa na to ísť jemne, tak aby ťa to nebolelo, zlato." urobil som ako po mne chcel a keď som pocítil, že sa otiera svojím penisom o vstup do môjho tela, tak som na chvíľku stuhol ale skoro hneď som ho nechal, nech si robí čo chce. Vstúpil do mňa a hladil ma po tele. Myslel si, že ma to bolelo, ale ja som jeho myšlienku zmenil, pretože po pár sekundách som k nemu prirazil. ,,Čo to robíš?" opýtal sa ma. "Nič, čo si myslíš, že robím?" "Myslím si, že ma kurevsky dráždiš a tým si koleduješ o niečo nie veľmi pekné." "Tak to urob. Pochop, že ma to nebolí, tak začni prirážať lebo si budeš koledovať o to, že sa zoberiem a odídem preč, bez toho potešenia, ktoré mi spôsobuje to, že si vo mne." povedal som mu a prirazil som k nemu. Neváhal a začal prirážať. Veľmi sa mi to páčilo a strašne som si to užíval. Bolo to prekrásne. po chvíli bol ale koniec. "Škoda." pomyslel som si, zliezol som z Keia, umyl som sa a odišiel som nechávajúc ho za sebou ohromene pozerať. Na druhý deň som sa nemohol postaviť z postele, tak som povedal mame, nech mi napíše omluvenku, že sa necítim dobre a naozaj, mal som aj teplotu. A keď mám teplotu, tak vyvádzam strašné hovadiny. Nechcite ma vidieť. Tak som sa potil v posteli a spal som. po obede prišiel Kei a trochu som mu ukázal moju nepríjemnú stránku, keď som chorý. Na druhý deň mi bolo už lepšie a tak som sa rozhodol ísť do školy. Keď som tam prišiel, tak som uvidel Keia ako mu je blbo ale ako ho poznám, tak by bol schopný s tým chodiť do školy pokým by neodpadol. Tak som ho teda podoprel a odniesol som ho domov. Tak som povedal slúžkam, aby zavolali ich rodinného doktora a potom som ho položil do jeho postele a prezeral som si izbu, pokým neprišiel doktor. Našiel som tam veľa mojich fotiek v rôznych situáciách. Musel som sa pousmiať. "Tak on ma miluje." pomyslel som si a pár fotiek som si zobral. Na tých fotkách, čo som si zobral, tak na nich bol Kei. Bol tam krásna ako vždy. Milujem ho ale chcem ho trochu potrápiť. Keď odišiel doktor, tak som Keia zobudil a donútil som ho prehltnúť tabletku. Idiot, bol len prepracovaný. "Ale je to môj idiot." pomyslel som si a pousmial som sa. "Kei, vnímaš? Si prepracovaný a tak musíš zostať aspoň pár dní v posteli. Pôjdem si domov zbaliť pár vecí a prídem sa o teba postarať, dobre? Doktor mi dal tabletky, návod, ospravedlnenky pre nás oboch a povedal mi, že sa mám o teba postarať, pretože by si mohol za chvíľu aj skolabovať a to by si musel byť v nemocnice. Vieš? Tak ja si idem po veci a o chvíľu som naspäť a nech ťa ani nenapadne vyliezť z postele." povedal som mu a do piatich minút som bol doma, čo som tak utekal. Zbalil som si veci a povedal som mame, čo sa stalo, a že mám omluvenku, že ju to nemusí trápiť. Potom som sa za ďalších päť minút dostal až k Keiovmu domu. Otvorila mi tá slúžka, čo predtým a rýchlo ma pustila dnu. Povedala mi, že sa Kei pokúsil postaviť z postele. Ja som totálne nasraný vletel do jeho izby a videl som ho ako sedí na posteli a čaká. "Čo som ti o tom vstávaní z postele pred chvíľou hovoril?" zbuzeroval som ho a on sa na mňa len pozrel a usmial sa ako nejaké slniečko. "Ach, Bože. Pomôž mi, prosím." povedal som ale vedel som, že keď sa neprestane usmievať, tak mu podľahnem. A tak sa aj stalo, i keď bol chorý, tak mal výbornú kondičku, takže jedno kolo ho nezmohlo a tak sme si to opakovali až do rána, kedy sme zaspali od únavy.