Our Lives
Ja a princ Sai sme už odmala veľmi dobrí priatelia. Vždy, keď prídem domov z vykopávok, tak sa vykradne zo zámku a príde ma pozrieť. Tak to bolo i dnes. Akurát som prišiel domov z vykopávok, tak ani nie do pol hodiny mi už klopal na dvere od domčeka. Niektorí ľudia mi pomáhali s prácami okolo domu, za to som ich zapojoval do vykopávok, aby mali aspoň chvíľu akú takú prácu. Niektorí mi po smrti otca dokonca varievali a vždy mi to priniesli ale najprv sa dohodli, kto bude variť. Boli strašne milí. A dokonca aj princ Sai a aj jeho otec – kráľ. Keď ku mne prišiel Sai, pomohol mi s ošetrením mojich rán od práce. Potom som sa najedol a nakoniec sme sa okolo piatej išli prejsť a pozrieť na kvety, ktoré sadím na jednom prekrásnom mieste. Keď sme sa vracali do mesta, tak sme si sadli na jeden výbežok a Sai mi niečo hovoril, ale ja som ho nepočul, pretože práve zazvonili zvony. Keď tie odporné zvony prestali zvoniť, tak som sa ho opýtal, čo mi to chcel povedať. Len pokrútil hlavou a povedal, že nič také naliehavé. Otočil sa a utekal domov. Uvidel som, že plače, pretože ako utekal, tak mu z tváre odletovali kvapky sĺz. Volal som naňho, ale on sa nezastavil a utekal ďalej. Keď som prišiel domov, tak som sa natiahol na posteľ s úmyslom spať. Nedalo mi to. Stále som naňho musel myslieť. Len som zatvoril oči , tak som uvidel jeho prekrásnu, smejúcu sa tvár. Musel som sa usmiať. Bože som doňho zamilovaný. Zrazu som zacítil, že je niečo zle. Obliekol som si kabát a vyšiel som von. Predsa len noci v púšti nie sú také teplé. Niečo ma donútilo sa pozrieť smerom ku palácu. V tom som uvidel ako Sai letí k mojím vykopávkam. Nevedel som, čo sa deje a mal som strach. Preto som sa otočil smerom ku vykopávkam a utekal som za lietajúcim Saiom. Keď som sa dostal dovnútra uvidel som Saia ako sa vznáša vo vzduchu a na jeho chrbte boli dve nádherné krídla. Zrazu som dostal oňho strašný strach. Kým som sa dostal ku Saiovi, tak sa jeho krídla rozpadli na milióny častí a on nehybne ležal na zemi. Len som tam tak sedel so Saiom v náručí a plakal som. Prečo? Pretože jeho telo začalo chladnúť, blednúť a tuhnúť. Vedel som, čo to znamená – zomrel. Zrazu tam vtrhol jeho brat aj so svojím dlhoročným priateľom (a partnerom v posteli) a dívali sa na mňa ako na debila. Ten jeho priateľ prišiel bližšie ku nám a siahol na Saia. Zľakol sa a povedal mi: „Ešte žije. Ale potrebujem vedieť, čo sa mu stalo. Dovolíš mi nazrieť do tvojich myšlienok?“ „Áno. Samozrejme. Keď je to nutné, tak áno.“ Pousmial sa a priložil ruku k moje hlave. Po pár sekundách sa odo mňa z výkrikom odtrhol a Saiov brat sa opýtal, čo sa stalo. „Jeho spomienky sú preč. Načisto preč. Vôbec nič si nepamätá. Tie krídla, čo si videl, tak tie boli jeho spomienky. Bolo v nich všetko. Boli to nie len spomienky, ale i pocity, myšlienky, atď. Práve teraz je uväznený medzi svetom duchov a svetom živých. Jeho duša je stále v ňom, ale je oslabená. Potrebuje, aby si mu vrátil všetky tie úlomky krídel. Musíš to byť ty. Nikto iný. Shaoran. Pomôž mu. Máš našu podporu. Rozhodni sa akokoľvek ale vedz, že len ty ho môže zachrániť. Musíš nájsť dimenzionálnu čarodejnicu. Jeho spomienky sa rozleteli do všetkých možných dimenzií. Nájdi čarodejnicu tá ti pomôže. Vedz, len ty ho môžeš zachrániť. Pošlem ťa za ňou, ale vedz, že za jej službu budeš musieť niečo zaplatiť. Budeš veľmi trpieť. Tvoja cesta je veľmi nebezpečná a bolestivá. Hlavne pre teba. Neboj sa. Dostaneš skvelých a výnimočných pomocníkov. Bude to dlhá cesta ale dúfam, že sa rozhodneš správne.“ Zobudil som sa. Toto sa stalo už pred pár rokmi a my stále nemáme všetky jeho spomienky. A ja už nemám veľa času. Zomieram. Viem to isto. Už mi zostáva len pár dní. Znepokojene sa posadil na posteli a pozrel som sa po ostatných. Všetci spali a to mal mať Kurogane hliadku na stráženie. Mal som zlý pocit. Pozrel som sa lepšie a nikde som nevidel Saia. Obul som si čižmy a vyšiel som von. Bol námesačný. Zase. Prechádzal sa po pláži a usmieval sa. Bože, to je ale krásny pohľad, ale nechcem aby ešte niekedy trpel. Pri pomyslení na to, že ma pozná, len si to nepamätá. Niet divu. Čarodejnica niečo chcela a zobrala si môj vzťah ku nemu. Ale len uňho. Ja som si všetko pamätal a o to to bolo horšie. Mal som chuť si ho zobrať a utiecť s ním niekde ďaleko ale nemohol som. Sľúbil som predsa jeho bratovi, že mu pomôžem. Ale už nemôžem, ledva stojím. Neviem, čo mi je ale nie je to príjemné. Ďakoval som Mokkone, keď povedala, že tu môžeme zostať. Mrzí ma, že ich opustím, ale dúfam, že tí traja sa oňho postarajú. Išiel som za Saiom a pridržal som ho, keď sa zložil, odpadol. To sa mu stáva často. Priviedol som ho do domu, kde sme dočasne bývali. Uložil som ho do postele a pocítil som, že to na mňa ide. Odišiel som von, kde som si ľahol do piesku. Nemohol som už stáť – nohy sa mi triasli. Tento – krát to bude naposledy, čo mám tie kŕče. Pomyslel som si a zavolal som na Mokkonu. Tá sa zobudila, prišla za mnou, a keď ma uvidela, tak sa zľakla. „Mokkuna, prosím ťa. Nechaj ich spať a buď tu prosím so mnou až do konca, ktorý už nebude trvať dlho. Prosím, nech sa netrápia. Povedz im, že ich mám rád a že nech neplačú. Dajte pozor na Saia. Nech sa mu nič nestane. Ochraňujte ho ako oko v hlave. Ďakujem za všetko, Mokkona. Keď sa zobudia, tak im povedz, že ich mám všetkých rád a zavolajte prosím čarodejnici. Opýtajte sa jej, či by sa nemohla postarať o moje telo a aj keby ma vedela oživiť, tak nech to nerobí. Dobre?“ „Áno, Shaoran.“ „Mokkona, mohla by nás spojiť aj teraz? Poviem jej to ešte osobne.“ Povedal som jej a ona poslúchla a spojila nás. „ Konichiwa, madam.“ „A, Shaoran. Čo sa deje? Si nejaký bledý.“ Nebojte sa. Už dlho tu nebudem. Utíšte sa prosím, nekričte. O chvíľku zomriem a tak prosím o vyslyšanie.“ Pokývala hlavou na súhlas. „Keď vám Mokkona zavolá druhý – krát, tak to budú ostatní. Prosím zničte moje telo, alebo ho prosím pochovajte. Ale v žiadnom prípade ma neoživujte. To je moje želanie, prosím. Povedzte im, prosím, že ich mám rád, že ďakujem za spoločné chvíle a prosím, vymažte im spomienky na mňa. Nechcem ich vidieť smutných. Budem ich duch strážny. Prosím, povedzte im ešte, aby dávali pozor na Saia a nech ho strážia ako oko v hlave. Dávajte na nich prosím pozor aj vy, keď sa bude dať. Ďakujem za všetko. Madam, aj vám ďakujem za všetko. Prosím nechajte ma ísť.“ Pokývala hlavou a obaja sme mali tváre od sĺz. „Ďakujem, sayonara.“ Povedal som, ľahol som si do piesku a zatvoril som oči. Po chvíľke som už nič necítil – zomrel som. Posledné, čo som počul bol jej a Mokkonin plač. „Arigatoo, sayonara. Ja mata nee.“ Povedal som už ako duch a išiel som sa rozlúčiť s ostatnými. „Arigatoo, Fei, Kurogane. Dávajte mi naňho pozor. Arigatoo. Sayonara.“ Povedal som a odišiel som.
Koniec